LEBO SI MOJÍM OTCOM

            O svätom Františkovi Saleskom je známe, že raz slávil svätú omšu za svojho zomrelého učiteľa. Keď spieval modlitbu Otče náš, zrazu sa zasekol a nevydal ani hláska. Rozplakal sa a dlho trvalo, kým mohol opäť pokračovať v slávení omše. Medzi veriacimi bol prítomný ešte ďalší kňaz. Po svätej omši zašiel za Františkom s cieľom utešiť ho nad stratou milovaného učiteľa. František mu odpovedal: „Ja verím, že môj učiteľ je v nebi a je mu tak dobre, že by sa nechcel vrátiť späť. Neplačem preto, lebo odišiel, ale preto, lebo on bol tým ktorý ma naučil modliť sa modlitbu Otče náš a naučil ma volať Boha svojím Otcom. Lebo je to nádherné volať Boha svojím Otcom...“
            Iný kňaz povedal: „Raz prišla za mnou jedna pani a chválila sa mi, že sa počas jedného dňa pomodlila 700 krát Otče náš. Nechcel som byť k nej tvrdý, a tak som jej nič nepovedal. Modlitba predsa nie je výkon. O čo jej šlo? Načo tie modlitby vôbec počítala?“
            Ako sa my modlíme túto vzácnu modlitbu? Nevyslovujeme ju s málo bdelým srdcom, viac mechanicky, ako s rozochvením? Je užitočné snažiť sa vnímať, že za známymi slovami je ukrytý ich nesmierny a nekonečný význam. Nikdy by nám nemali zovšednieť práve tak, ako by nám nikdy nemal zovšednieť pohľad na oblohu plnú hviezd.

Je oveľa cennejšie pomodliť sa z času na čas jedinú prosbu Otčenáša, než často, ale bezmyšlienkovite odriekať celý Otčenáš.
                                                                                                                      Terézia Ávilská